Say goodbye, darling - 1. kapitola

2. listopadu 2014 v 1:17 | Lusis |  Say goodbye, darling
Ďalšia časť Say goodbye, darling. Teda...to ďalšia berte s rezervou prosím. Chcem sa vám dopredu ospravedlniť, ak vám to príde moc depresívne, ale do každej poviedky sa snažím vložiť kus mojej osobnosti a ja som taký menší pošuk Smějící se
V každom prípade dúfam, že sa vám poviedka bude páčiť, lebo osobne mi je Michelle dosť nesympatická. Pravdepodobne vplyv tých "silných knižných hrdinov". Oh shit! Lusis, načo si ju vytvárala keď ti je nesympatická?! Tak na to, milí priatelia existuje len jedna odpoveď. Ja nevjem uš!
Užite si čítanie, pripomienky, názory, pocity hoďte do komentára a hlavne ma moc nebite! Predsa som len nežné žieňa.


 

Say goodbye, darling - Prológ

1. listopadu 2014 v 2:20 | Lusis |  Say goodbye, darling
Myslím,že to bolo práve na Halloween. Deň, kedy som sa ja, Michelle Sandra Falls rozhodla úplne všetko zahodiť. Deň, keď som už poslednou časťou mysle vnímala, ako moja mama s plačom volá záchranku, drží ma za ruku v tej chladnej kúpeľni a prosí, aby som ju neopúšťala.
Keď som sa o pár dní neskôr zobudila v sterilne čistej izbe bez akéhokoľvek náznaku ľudskosti, sedela pri mne len nejaká neznáma žena, ktorá sa síce podobala na moju mamu, ale jej bledá tvár a opuchnuté oči, ktoré boli inokedy vždy veselé mi prišli hrozne cudzie. Akoby zabudla, že Halloween už bol a stále mala na sebe masku zničeného človeka.
Len matne som si spomínala na dôvod môjho pobytu v mestskej nemocnici. Stále som ju počula, ako kričí, nech neodchádzam. Musí byť pre rodiča strašné nájsť svoje dieťa na pokraji smrti. Možno práve kvôli nej som si to na poslednú chvíľu rozmyslela a nútila svoje srdce aby ešte chvíľu zvládlo biť.
Nasledujúce týždne strávené na psychiatrii sa ma doktori pýtali dokola tú istú otázku. Prečo som sa pokúsila zabiť. Moc inteligentní teda neboli. Prečo sa asi človek pokúša zabiť? No, lebo ho už nebaví žiť! Pravým dôvodom bolo, že som zomierala. Leukémia v poslednom štádiu. Bohužiaľ, nebola som natoľko silná, aby som bojovala. Nie som ako Hazel Grace z Na vine sú hviezdy a ďalšie odvážne literárne postavy, ktoré sa rozhodli bojovať s rakovinou. Ak mám byť úprimná, som ten najviac zbabelý človek na svete. Nechcem sa dožiť dňa, kedy ma chemoterapia oslabí natoľko, že sa nezvládnem ani postaviť z postele bez pomoci. A už vôbec nechcem tráviť väčšinu času v nemocniciach.
Nechcem vám tu vykresliť príbeh o jednorožcoch, dúhe a mojom šťastí. Popravde, mať rakovinu je dosť nahovno. Vlastne celý môj život je dosť nahovno.
Je mi ľúto, ak vás sklamem, pretože nebojujem. Avšak nie všetci ľudia sú tí silní. Musíme byť aj my slabí, aby si silných všímali, oceňovali ich snahu o život a napísali o nich nejakú super knihu, v ktorej sa stanú idolom úplne každého. Keby patrím medzi nich, neležím na tejto príliš tvrdej posteli po výplachu žalúdka, nesnažím sa utešiť moju vystresovanú matku a bez akéhokoľvek zaváhania sa vrhnem do každej liečby, ktorú mi navrhnú a ktorá by vyčerpala náš rodinný rozpočet viac ako môj účet za knihy. Ale ja, ako som už spomínala, som ten najväčší zbabelec v ére zbabelcov.
Nemyslite si, že sa ľutujem. Skôr som len zmierená so svojím osudom. Našla som svoj pokoj a prijala realitu takú, aká skutočne je, nie takú, ako ju vykresľujú v mnohých knihách. Nie sú realita. Len fikcia. Ako by povedala Hazel: Toto je pravda.

(pripravujeme)

Poviedky

1. listopadu 2014 v 2:07 |  Poviedky

Kam dál

Reklama