Say goodbye, darling - 1. kapitola

2. listopadu 2014 v 1:17 | Lusis |  Say goodbye, darling
Ďalšia časť Say goodbye, darling. Teda...to ďalšia berte s rezervou prosím. Chcem sa vám dopredu ospravedlniť, ak vám to príde moc depresívne, ale do každej poviedky sa snažím vložiť kus mojej osobnosti a ja som taký menší pošuk Smějící se
V každom prípade dúfam, že sa vám poviedka bude páčiť, lebo osobne mi je Michelle dosť nesympatická. Pravdepodobne vplyv tých "silných knižných hrdinov". Oh shit! Lusis, načo si ju vytvárala keď ti je nesympatická?! Tak na to, milí priatelia existuje len jedna odpoveď. Ja nevjem uš!
Užite si čítanie, pripomienky, názory, pocity hoďte do komentára a hlavne ma moc nebite! Predsa som len nežné žieňa.





Doteraz si pamätám na deň, keď mi doktori oznámili: " Je nám to ľúto, ale umieraš." Keď leukémia spečatila môj osud, rozhodla som sa, že to vzdám. Načo bojovať s niečím, čo ma aj tak zabije? Chcela som byť sama. Len ja a moja obrovská knižnica, ktorá mi nasledujúce dni robila jedinú spoločnosť. Nejedla som, spánok ma navštevoval len na pár hodín a nerozprávala som sa ani s vlastnými rodičmi. V skratke, upadla som do príšerne hlbokej depresie, v ktorej mi bolo tak pohodlne, že som odtiaľ nechcela ísť von. Juhú, poďme spoznávať svet. Juhú, tešme sa z jeho farieb. Akých preboha?! Mám 15 rokov, Len tak tak som nastúpila na strednú a môj život je v háji.
Všetci pravdepodobne dúfali, že si so žiarliacimi očami užijem posledné mesiace, možno dokonca roky života. Dúfali, že si nájdem priateľa, prídem o panenstvo a začnem piť, poprípade fajčiť. Veď čo, o jednu rakovinu navyše. Ja som sa však týmto bežným radostiam dnešnej mládeže vyhýbala. Nezdali sa mi pre môj život prínosné.
A tak, pohltená depresiou a plná liekov som sa pretĺkala celé dva roky. Komunikovala som len s mojimi rodičmi a doktormi. Teda ak sa mi chcelo. Viem, mali to so mnou ťažké, ale mala som právo byť naštvaná, smutná a mohla som sa utápať v sebaľútosti. popravde všetky tieto pocity pramenili z toho jedného. Strachu.
Strach vie ľudí ovládať. Vie sa im dostať do mysle a pohltiť ju. Tak ako moju. Nebála som sa života. Ani smrti. Bála som sa toho, že moja rodina a tá trocha priateľov, ktorí mi ostali, budú oveľa ťažko znášať moju smrť pokiaľ tu ostanem príliš dlho. Preto som sa rozhodla to urýchliť.
Ako už viete, môj pokus o urýchlenie nevyšiel práve najlepšie. Keď som sa prebrala v tej nechutne páchnucej nemocnici a videla zničený výraz mojej matky, naozaj to mnou pohlo. Nie, nezačala som si uvedomovať hodnoty života a už vôbec som sa nerozhodla žiť ďalšie dlhé roky pripútaná na lôžko bez vlasov a energie. Vlastne, tie vlasy ma srali asi najviac. Mala som ich celkom rada. Ich ohnivá farba mi na cestách pomáhala viac ako reflexná páska. Ale na tom teraz nezáleží. Ide o to moje rozhodnutie!
Takže...bubny prosím...rozhodla som sa ďalej pokračovať v liečbe, ktorá mi mala získať ešte pár mesiacov a už sa viac nepokúšať o samovraždu. Nie kvôli mne. Nestala sa zo mňa jedným šibnutím čarovného prútika bojovníčka. Chcela som len mame dopriať ešte chvíľu s jej nepríjemnou a depresívnou dcérou.
A práve kvôli mojej nesebeckosti teraz stojím pred obrovskými dverami s nápisom Psychiatrické oddelenie , v rukách drží moje obľúbené papuče, ktoré tak trochu pripomínajú besných zajačikov z ružovej cukrovej vaty, nejakú tú kozmetiku a čo je hlavné, kabelku plnú kníh, zošitov a pier. Na tie posledné tri veci som dosť úchyl.
S odhodlaným výrazom som strčila do dverí a tým mojím sexi spôsobom vošla na veľkú chodbu plnú bláznov. Doslova. Keď som sa objavila dnu, akoby sa zastavil čas. Všetky tváre, bláznivé, menej bláznivé aj tie normálne v bielych plášťoch sa otočili ku mne a pozerali ako na Pannenku Máriu. Neskôr som pochopila, že to bolo preto, lebo dvere sa dajú znútra otvoriť len kľúčom a tie hlavy dubové nevedeli, odkiaľ sa ten červenovlasý anjel vzal.
Nie, nie som narcis. Som len objektívna!
So zdvihnutou hlavou som si to nakráčala priamo k primárovi. Bolo mi z tých slintajúcich detí dosť zle, robila som všetko preto, aby som sa na ne nemusela pozerať. Myslela som, že som na psychiatrií a nie v nejakom postihdome. V každom prípade som bez zaklopania a s arogantným pohľadom vkráčala do tej v podstate prepichovej kancelárie primára a... Myslím, že som si ešte minimálne týždeň musela hľadať sánku niekde na podlahe. Tej mrche proste nestačilo len tak padnúť. Ona musela aj zdrhnúť. Vlastne sa jej ani nečudujem. Keď som zbadala toho ultramegasexi primára, takmer (!!!) mi ušla nie len sánka ale aj pár slín a ruka do mojich nohavičiek. No čo?! Som síce v depresiách, ale stále žena!
"Michelle, sadni si, prosím," usmial sa a ukázal na stoličku pred sebou.
Ó môj bože! Ono to hovorí! A ako pekne! Zviezla som sa na tú ponúknutú stoličku a s veľkým sebazaprením som sa naňho len pozerala.

Pár slovíčok na záver, ktoré som nechcela dávať hore kvôli spoileru jak še hovorí. Túto časť som poslala aj kamarátovi. Jeho reakcia: Takže tam vystupujem v roli primára?
Prepáč, debil, nevystupuješ.
S láskou a navždy Tvoja
Lusis
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Faint Faint | Web | 2. listopadu 2014 v 13:56 | Reagovat

:DDDDD tie posledné slová.
Ach jaj. Mne to depresívne prostredie neprekáža, hodí sa to k príbehu :) Do svojich príbehov tiež toho dosť vkladám zo seba a keď som naštvaná, tak sa stane, že si to vyventilujem na postavách v príbehu no :D
Super, veľmi sa mi páči tvoj štýl :)

2 Callia Callia | Web | 5. listopadu 2014 v 15:38 | Reagovat

:3333 Chtěla bych toho primáře vidět. :D A jinak je tahle kapitola opravdu skvělá a jak už jsem psala v minulém komentáři, mě je Michelle naopak sympatická. Myslím si, že tak jako ona se cítí a chová většina lidí. :) :D

3 LuiSummer LuiSummer | Web | 8. listopadu 2014 v 14:59 | Reagovat

Strašně mi to připominá Hvězdy nám nepřály ale já věřím že to bude uplně jiné a ještě mě překvapíš. Podle mě se ti kapitola povedla. Hlavní hrdinka je mi velmi sympatická a libí se mi její sarkastické poznámky. Sice se pořád prokousavám tou slovenštinou ale už mi to docela jde. Těším se na přiští díl.

4 Eliza Eliza | Web | 21. prosince 2014 v 14:33 | Reagovat

I mě to hned vnuklo takový dojem Hvězd :D Nicméně, začala jsi dobře, líbí se mi tvůj styl psaní, i když se teda přiznám, ale slovenštinu je pro mě trochu obtížnější číst. Od toho primáře bys mimochodem klidně mohla najít fotku :D Těším se, jak to bude dál, doufám, že budeš brzy pokračovat ;)

5 Callia Callia | 29. ledna 2015 v 17:48 | Reagovat

U mě na blogu probíhá kontrola SB, tak kdyby ses na to mrkla. :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama